Krajiny V4 a Turecko: Obchod riešia napriamo, hodnoty cez Brusel

Hoci špecifická kapitola vzťahov V4 a Turecka prakticky neexistuje, pätica krajín si je vedomá dôležitosti obchodnej spolupráce a strategickej podpory. Krajiny Vyšehradu však svoje postoje voči Turecku v ľudskoprávnych a občianskych otázkach po posilnení moci vlády prezidenta Erdoğana radšej koordinujú cez Brusel.

Súčasné politické vzťahy medzi krajinami Vyšehradskej štvorky a Tureckom sú primárne determinované strategickými otázkami – členstvom všetkých piatich krajín v Severoatlantickej aliancii, ako aj spoluprácou v súvislosti s Európskou úniou.

Štvorica stredoeurópskych krajín pokračuje v podpore Turecka na ceste do Únie, hoci výroky niektorých ich predstaviteľov mnohokrát naznačujú opak. Bilaterálne vzťahy sa rozvíjajú najmä na báze obchodných a hospodárskych aktivít, hoci kultúrna spolupráca zohráva stále dôležitejšiu úlohu, najmä v prípade Maďarska.

Ťažkosti vo vzťahoch starých členov Únie a Turecka, vyplývajúce z nezrovnalostí vo vnímaní záujmov a hrozieb, sa priamo v spolupráci medzi Ankarou na jednej strane a Prahou, Budapešťou, Varšavou a Bratislavou na strane druhej, neodzrkadľujú. No politická situácia v Turecku a regióne okolo tejto krajiny, ako aj vzťahy so západnými spojencami, sa vo všetkých štyroch krajinách pozorne sledujú. Vyšehradská štvorka z týchto dôvodov necháva radšej Ankaru karhať skôr z Bruselu.

Vyšehradské nálady voči vstupu Turecka do EÚ

Od roku 2005, kedy sa Turecko stalo oficiálne kandidátskou krajinou na vstup do Európskej únie, sa vo všeobecnosti krajiny V4 stavali k tureckému členstvu pozitívne. Dôraz sa však v ostatných dvoch rokoch kladie na potrebu demokratizácie a rešpektovania ľudských práv ako zásadných podmienok, po ktorých nebudú krajiny brániť vstupu Turecka do EÚ.

Po nevydarenom puči, zásahu v Sýrii a zbližovaniu Turecka s Ruskom sa vo Vyšehradských krajinách objavili silnejúce hlasy po zmrazení rokovaní s Ankarou, či zrušení kandidátskeho statusu aj od tých, ktorí predtým turecké členstvo podporovali.

S nárastom islamofóbie a negatívnej proti-migračnej rétoriky, špecifickej pre krajiny strednej Európy, sa síce niektorí politici vyjadrili kladne voči dohode medzi EÚ a Tureckom, no negatívna nálada voči Turecku výrazne vzrástla. Argumenty sa delili zväčša na politické, zahranično-politické, bezpečnostné (rieši sa postavenie Turecka v NATO) a kultúrne, no diskusia o ekonomických otázkach – s výnimkou finančnej nestability Turecka od leta 2018 – v podstate chýba. Celkovo Turecko získava vo verejnom diskurze krajín V4 veľmi malý priestor.

Česká republika

Praha kandidatúru Turecka na vstup do Únie podporuje a zdôrazňuje najmä veľkosť tureckého trhu a strategickú polohu partnera v NATO v súvislosti s bezpečnosťou Európy. Od vstupu Českej republiky do Európskej únie sa voči tureckému členstvu vyjadrovali pozitívne premiéri (Mirek Topolánek a Petr Nečas) a kandidatúru dlhodobo podporoval aj predchádzajúci prezident Václav Klaus.

Osobitne tvrdé postavenie z predstaviteľov štátov V4 zastáva už niekoľko rokov český prezident. Miloš Zeman sa opakovane vyjadroval proti tureckej kandidatúre, pripomínal postupujúcu islamizáciu krajiny, odmietol dohodu s Európskou úniou o utečencoch s tým, že Turecko Úniu vydiera, a ostro kritizoval zostrelenie ruskej letky na tureckom území v zime 2015.

Najviac sa proti tureckému členstvu dlhodobo v Čechách stavajú kresťanskí demokrati z KDU-ČSL. Práve oni hovoria o odlišnej kultúre mimo kresťansko-židovského dedičstva, čím sledujú rétoriku rady ďalších kresťansko-demokratických strán v Európe. Rovnako bývalý minister financií a dnes premiér Andrej Babiš sa nechal niekoľkokrát počuť, že Turecko v EÚ „nikto nechce“ a že Turecko kvôli migračnému paktu Európu iba vydiera. Napriek tomu sa sám zapojil do projektu záchrany česko-tureckého projektu výstavby elektrárne Adularya, na ktorú Česká exportná banka požičala takmer pol miliardy eur.

Špecifikom vnímania tureckej politiky v Česku sú v ostatnom období aj prípady akademikov a aktivistov. Niekoľko akademikov, ktorí z Turecka po pokuse o prevrat odišli, získali posty na českých univerzitách. Prípad humanitárnych pracovníkov Markéty Všelichovej a Miroslava Farkaša, ktorí boli zadržaní v novembri 2016 pri pokuse o prechod turecko-irackej hranice, obvinení z príslušnosti ku kurdskej milícií a následne odsúdení na vyše šesť rokov odňatia slobody v tureckom väzení, posilnil negatívne vnímanie „nového Turecka“ v Čechách.

Rovnako rezonoval aj prípad Saliha Maslema. Bývalého lídra časti sýrskych Kurdov český súd vo februári 2018 prepustil zo zadržania, o ktoré požiadala priamo Ankara.

Názor na aktivity oboch Čechov sa zdá byť v spoločnosti rozdelený na modernú ľavicou (vrátane Pirátskej strany a časti Zelených), ktorá ich vníma ako bojovníkov za slobodu, a ostatných, pre ktorých sú Markéta a Mirek dobrodruhovia, ktorí mali smolu, no vo všeobecnosti nie je sporné, že ich odsúdenie nie je spravodlivé. V prípade Saliha Maslema sa premieta pozitívne vnímanie Kurdov v českej spoločnosti, ktoré narástlo po boji sýrskych Kurdov s ISIS. Vplyv na to v Čechách majú aj sociálne siete a stránky, ktoré oslavujú kurdskú odvahu a vytvárajú dojem, že sa jedná o veľmi progresívne spoločenstvo, ktoré spoločnosť kladie do protiváhy k islamizmu a stavia na nafúknutej českej islamofobii.

Maďarsko

Plnú podporu členstvu vyjadruje Turecku aj Maďarsko, jeho premiér Viktor Orbán a minister zahraničných vecí  Péter Szijjártó. Turecko je vnímané ako depozitár bezpečnosti a významný hospodársky partner. Budapešť sa chce v prvom rade vyhnúť tomu, aby sa opakovala situácia z rokov 2015 a 2016 a Európu by opäť zasiahla nová vlna utečencov.

Vládne vyhlásenia v ostatných dvoch rokoch sa tureckej vlády dotýkali pomerne priaznivo. Podľa Budapešti má Ankara právo a aj povinnosť odpovedať a čeliť teroristickým hrozbám. Maďarský minister zahraničných vecí a obchodu bol jedným z prvých predstaviteľov na vysokej úrovni z krajín EÚ, ktorí navštívili Turecko po pokuse o prevrat v roku 2016. Viktor Orbán gratuloval tureckému prezidentovi po tohtoročných voľbách ešte predtým, ako boli známe prvé výsledky prezidentského a parlamentného plebiscitu.

Relatívne nový sociálny fenomén, ktorý súvisí s domácimi maďarskými náladami aj v súvislosti so vstupom Turecka do Európskej únie, je narastúci neo-turanizmus. Ten sa stáva aj súčasťou maďarskej agendy. Niekoľko organizácií, skupín a združení propaguje myšlienku spoločného tureckého dedičstva v Maďarsku (vrátane hnutia Jobbik) a spolupracuje na organizovaní rozsiahlych podujatí, napríklad zhromaždenia Kurultáj, ktoré prepája turkických obyvateľov, žijúcich v južnom Maďarsku. Pozornosti sa im dostalo aj v turkických krajinách.

Vládna strana Fidesz zohľadnila domáci vývoj a turkickým štátom sa postupne otvorila. Maďarsko, využívajúce koncept spoločného historického a kultúrneho dedičstva, sa pripojilo k viacerým organizáciám tohto zamerania. V roku 2014 sa stala pozorovateľskou krajinou v organizácii TÜRKPA (Parlamentné zhromaždenie turkicky hovoriacich krajín), v septembri 2018 sa maďarský predseda vlády pripojil k summitu Turkickej rady.

Od novembra 2018 je Maďarsko plnohodnotným členom TÜRKPA. „Naši turkickí bratia nás medzi seba prijali,“ hovoril pri tejto príležitosti počas slávnostného ceremoniálu predseda maďarského parlamentu László Kövér.

V dôsledku spomínaných faktorov maďarská vláda nemá tendenciu vyjadrovať sa, či nadmerne zdôrazňovať otázky ľudských práv v rámci domáceho politického vývoja v Turecku, a podobne ako ďalšie krajiny Vyšehradu necháva túto rétoriku na Brusel.

Napriek tomu maďarské médiá stále pozorne sledujú politickú trajektóriu Turecka. Zatiaľ čo pro-vládne médiá majú tendenciu zdôrazňovať dôležitosť Turecka pre bezpečnosť Maďarska, iné, kritickejší poukazujú na autoritárske tendencie, veľký počet zadržaní a povahu zmeny režimu v Turecku. Dokonca nedávna návšteva Recepa Tayyipa Erdoǧana v októbri 2018 našla v maďarských médiách rad kritikov.

Poľsko

V oblasti prístupu Turecka do EÚ vyhlasuje podporu dôsledne aj Varšava. Základom pre túto pozíciu je dohoda o priateľstve a spolupráci, podpísaná ešte v roku 1993, v ktorej sa obe strany zaviazali k vzájomnej podpore pri snahe „prekonať všetky rozdiely v Európe“.

Od začiatku formálneho úsilia Turecka stať sa členom Únie považuje Varšava túto cestu za páku na modernizáciu moslimskej krajiny. Táto pozícia sa zachovala od začiatku predchádzajúceho desaťročia a nebola podkopaná ani zmenami v poľských vládach, ani rastúcimi kontroverziami a nedorozumeniami medzi Ankarou a Bruselom. Skutočnosť, že takáto pozícia nebola podrobená žiadnym úpravám, je však zdrojom nedostatku aktuálnej diskusie v Poľsku o možnom pristúpení Turecka k EÚ.

Oficiálne stanovisko Poľskej republiky ku kľúčovým otázkam vo vzťahoch s Tureckom sú iba zriedkavo formulované. Otázky týkajúce sa vnútornej situácie v Turecku a jeho vzťahov s Bruselom, členskými krajinami Únie, Spojenými štátmi a jej susedmi sa ale stávajú predmetom verejnej diskusie, najmä v médiách.